Zvykli sme si čakať, že sa niečo stane a krátiť si chvíľky pozeraním filmov a počúvaním hudby a teraz nám chcú zobrať filmy aj hudbu... dokonca chcú aby sme si ju kupovali. Vrchol drzosti. Ináč to nazvať neviem.
Jeden celé dni (týždne, mesiace, roky) čaká, že raz to bude lepšie a oni mu dokonca zoberú aj tú kratochvíľu, ktorou si musí skrátiť čas, kým to bude lepšie.
Za všetko môžu oni - zlý skorumpovaný politici, úradníci, majitelia nahrávacích spoločností a všetci čo pýtajú za svoju prácu peniaze, nedajbože chcú na tom zarobiť aj v budúcnosti.
Ja nič, ja len chodím do práce a čakám že to bude lepšie a ono sa to horší. Keď zvyšujú dane, to nevadí, lebo stále mám svoju debničku ktorú si môžem zapnúť a vidím že to bude lepšie. Že sa upravoval zákonník práce a pracujem zadarmo som si tiež nevšimol, veď som pozeral najnovší film z krajiny demokracie. Ale aby som Hollywoodu (svätému lesu) nekrivdil, tak to možno bol bulharský historický veľkofilm o vpádoch turkov do Bulharska, veď treba byť rozhľadený. Ale keď mi chcú zobrať zábavku tak vyrážam do ulíc, maľujem si tvár bojovými farbami a zúrivo vrtím valaškou nad hlavou, veď ide o moje základné právo, právo mať kockatú Monu Lizu na mojom monitore.
To nevadí že komora je prázdna...